Výroba skla bola známa už v starom Grécku a v Sýrii, no skutočný rozmach nastal až v 13. storočí, keď sa sklo používalo predovšetkým na výrobu okien. Vtedy bola ešte známa technológia výroby plochého skla. Väčšie sklené plochy vytvárali tak, že sa rozžeravené sklenené gule sploštili medzi kovovými doštičkami na kolieska a tie sa mohli brúsiť napríklad do tvaru štvorca, obdĺžnika. Nakoniec sa tieto malé kúsky skla spojili olovom do požadovaného tvaru. Najkrajšie vitráže vznikli v 13. – 15. storočí v Európe – v Taliansku a Nemecku. Zavedením priemyselnej výroby skla sa potom stalo všednou a bežnou surovinou.
Remeselnú tradíciu kostolných vitráží oživil na prelome 19. a 20. storočia Louis Comfort Tiffany. Bolo to práve v období secesie, ktoré podporovalo rozvoj všetkých umeleckých remesiel. Tiffanyho technika opäť vrátila spracovanie výplňového skla z priemyselnej výroby do ručnej práce. Konečný objekt je vzhľadom podobný vitrážam, no základ tvoria drobnejšie kúsky skla.
Klasická vitráž
Technologický základ klasickej vitráže spočíva v olovených lištách, ktoré spájajú jednotlivé kúsky narezaného farebného skla. Tieto lišty môžu opticky rušiť detaily motívu, a preto je vhodné používať túto technológiu len pri jednoduchých vzoroch, alebo pri väčších vitrážach. Najčastejšie sa používa pri výplni okien v katedrálach, kostoloch, schodišťových oknách, presklených stropoch, strešných oknách, atď.
Tiffany vitráž
Táto technológia sa oproti klasickej vitráži líši tým, že jednotlivé kúsky skla nie sú spájané olovenými lištami, ale hrany sa obalia medennou páskou a pospájkujú. Prechody medzi jednotlivými farebnými kúskami skla sú jemnejšie, čo je výhodnejšie pri výrobe zložitých motívov náročných na detaily. Tento štýl je pomenovaný podľa sklenára Louisa C. Tiffanyho, ktorý ho vynašiel.
